Pacientka Katka

    V októbri 2016 sa niekto rozhodol darovať pečeň svojho milovaného zosnulého človeka a mne dal šancu žiť. A tak som tu, dnes 10. októbra 2023 oslavujem už svoje v poradí , NOVÉ narodeniny,“ napísala Katka, ktorej pred siedmimi rokmi u nás transplantovali pečeň.
    Pacientka Katka

    V októbri 2016 sa niekto rozhodol darovať pečeň svojho milovaného zosnulého človeka a mne dal šancu žiť. A tak som tu, dnes 10. októbra 2023 oslavujem už svoje v poradí , NOVÉ narodeniny,“ napísala Katka, ktorej pred siedmimi rokmi u nás transplantovali pečeň. 

    Jej príbeh sa však začal už oveľa skôr, v rokoch jej boli potvrdené viaceré diagnózy autoimunitného ochorenia, ktoré jej postupne ,,zožierali“ jej pečeň. To že je Katka chorá nebolo najskôr vôbec vidieť. Časom však začala chudnúť, žltla, nevládala a vypadávali jej vlasy. 

    Nemohla som chodiť do práce, občas aj tých pár krokov po byte bolo veľmi náročných. Nevedela som spávať, deň mal 100 hodín, no ja som nevládala ani čítať či počúvať rádio. Prestala som čokoľvek plánovať, lebo na čo, ak sa toho nemusím dožiť. Koncom leta 2016 to už vyzeralo, že Vianoc sa pravdepodobne nedožijem... A ja som aj cítila, že dlho to už neutiahnem...tak veľmi som nevládala.

    spomína Katka .

    10. októbra 2016 dostala Katka šancu na nový, lepší a kvalitnejší život. 10. október je dátum, kedy bola Katke u nás transplantovaná pečeň, jej chorá pečeň bola vymenená za novú, funkčnú a zdravú. Katke sa tak zmenil život o stupňov. 

    U mňa sa preto všetko datuje ako PRED a PO, PRED transplantáciou a PO nej, pretože sú to dva rôzne životy . Životy PRED a PO majú rozdiel nie len v tom, že ten prvý končil, ale aj v tom, že PRED tým mi v hlave na pozadí stále bežalo: "môžem zomrieť..." zatiaľ čo v tom PO: "môžem čokoľvek budem chcieť". Zrazu plánujem nie len čo budem dnes jesť, ale aj čo bude o rok, dva, 10, keď budem stará... Žila som v tom, že ako chorá nikdy nebudem môcť mať deti. Nebolo to jednoduché, ale nakoniec sa to podarilo, a kým píšem tieto riadky, v izbe vedľa spí moja dcérka.

    V závere správy prišlo aj krásne poďakovanie: „Ľuďom z Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici vďačím za veľa. Vďačím im za život. Niektorí z nich sa po tých 20tich rokoch čo tam chodím už stali viac menej mojimi priateľmi. Prežili so mnou strach - báli sa so mnou aj o mňa.

    Je naozaj krásne a dojímavé čítať takéto príbehy, ktoré síce začínajú smutne a sú plné bolesti, ale vďaka úžasným odborníkom, modernej medicíne a aj osobe, ktorá bohužiaľ už medzi nami nie je , môže byť príbeh Katky inšpiráciou. 

    Katka po transplantácii pred siedmimi rokmi a jej sučasné šťastné chvíle s rodinkou