Námestníčka Trnovcová: Moja práca mi podstatne viac dala ako vzala. A ak mi aj vzala, bolo to moje vedomé a slobodné rozhodnutie
Ako sestra pôsobí v Rooseveltovej nemocnici celý svoj profesionálny život, z toho 21. rok na pozícii námestníčky pre ošetrovateľstvo. Riadi odbor, pod ktorý spadá vyše 1000 zamestnancov – sestier, pôrodných asistentiek, ako aj ostatný zdravotnícky personál. Aktívne sa podieľa na zefektívňovaní procesov v ošetrovateľskej starostlivosti, spolupracuje pri návrhoch na zjednodušenie ošetrovateľskej dokumentácie, pri tvorbe študijných programov pre špecializačné študijné programy, na príprave legislatívnych zmien a postupov pre zdravotnícke zariadenia. Okrem práce manažérky sa venuje aj vzdelávaniu budúcich sestier. V minulosti sa podieľala na zriadení Domu ošetrovateľskej starostlivosti a za svoju celoživotnú prácu získala prestížne oddelenie Biele srdce, ktoré udeľuje Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek.
Pani námestníčka, okrem širokého spektra kompetencií v rámci našej nemocnice ste sa stali v roku 2022 hlavnou odborníčkou Ministerstva zdravotníctva SR v odbore ošetrovateľstvo. Pozíciu zastávate dodnes, čo si môžeme predstaviť pod touto funkciou?
Vnímam to ako obrovské zadosťučinenie a uznanie mojej práce. V praxi mi tento post prináša možnosť mať mnohé informácie z prvej ruky od ľudí, ktorí na rezortnom ministerstve pracujú. Svoje budúce kolegyne na fakulte zdravotníctva v manažmente učím, že formy moci sú rôzne, ale moc informačná je v súčasnosti najdôležitejšia. Vie im pomôcť nielen v rovine profesionálnej, ale aj osobnej. Práve informácie sú tie, ktoré nám vedia priniesť vplyv, moderovať procesy, ovplyvňovať mienku, a tým pádom získavať nové pohľady, ďalšie možnosti rozhodovania, ovplyvňovania či regulovania zmien, ktoré nás vedia najmä neplánovite zasiahnuť. Čo sa týka môjho pôsobenia na ministerstve, na základe poznatkov z praxe a skúsenosti odo mňa i mojich kolegýň, mám z určitej časti právomoc vstupovať do vybraných procesov. To znamená, že v rovine, kedy sa ešte len rozhoduje o tom, ako budú nastavené podmienky pre jednotlivé procesy, dokážeme ich ovplyvniť podľa toho, čo je podľa nás najvhodnejšie pre ďalší výkon našich povolaní. Zároveň nám to prináša možnosť vytvoriť si nový networking, spoznať nových ľudí či nadviazať nové profesionálne kolegiálne vzťahy a synergicky tak využiť naše vedomosti a skúsenosti.
Témou, ktorá rezonuje v spoločnosti, a teda určite aj na ministerstve, je azda najväčší problém zdravotníctva – nedostatok personálu. Nie je to však len otázka súčasnosti. Ide o dlhodobú situáciu, ktorá je z roka na rok alarmujúcejšia.
Povedala by som, že spoločenským prelomom bola „už“ Nežná revolúcia. Od vtedy sa charakter generácií významne a neustále v čase mení. Jednotlivé generácie sa striedajú rýchlejšie medzi sebou, zaznamenávame medzi nimi významnejšie hodnotové rozdiely, motivácie, záujmy a pod. Aby som uviedla príklad, v súčasnosti nemožno uplatňovať princípy motivácie smerom k zdravotníckym povoleniam tak, ako tomu bolo pred rokom 1989. Je pre nás naozaj veľkou výzvou pritiahnuť mladých ľudí, pretože povolanie zdravotníka je vnímané ako náročné nielen z pohľadu fyzickej či psychickej stránky, ale tiež z pohľadu času potrebného na štúdium. Práve zmena vzdelávania sestier a pôrodných asistentiek sa považuje za príčinu, prečo máme nedostatok sestier a kategórií zamestnancov v nelekárskych zdravotníckych kategóriách. Osobne to tak nevnímam, jedná sa o dôsledok spoločenských, politických, demografických a hodnotových zmien v najširšom merítku. Netýka sa to však len našej nemocnice. Je to celoslovenský, paneurópsky a dovolím si povedať, že aj celosvetový problém. Nielenže bola potrebná aproximácia európskej legislatívy, ale jednoducho išlo o trend, ktorý bolo potrebné prijať. Penzum vedomostí a odborných zručností sestry, rovnako aj pôrodnej asistentky či ostatných zdravotníkov, keď o nich hovoríme, sú skrátka prepojené. Rolu zohráva aj demografická krivka, pretože počet mladých ľudí, ktorí sa potenciálne môžu hlásiť na tieto typy štúdia matematicky a štatisticky, v krajinách strednej a západnej Európy, klesá. Štandardnou úrovňou minimálnej úrovne dosiahnutého vzdelania pre súčasné generácie je vysokoškolský stupeň štúdia. Tempo implementácie nových technológií, informácií v zdravotníctve prináša pre zdravotníckeho pracovníka nevyhnutnosť stáleho vzdelávania a prispôsobovania sa. Čas medzi jednotlivými „vlnami“ zmien v našich profesiách sa neustále skracuje a zrelosť mladých ľudí na výkon „pomáhajúceho“ povolania vo veku 18 – 19 rokov je odborníkmi označovaná za prevažne nedostatočne vhodnú.
Hoci je realita taká, aká je, hľadanie ciest k potenciálnym kolegyniam a kolegom by nemalo byť len naším záujmom, ale aj povinnosťou. Neraz, pri rôznych udalostiach, sme sa presvedčili, že práve zdravotníctvo je jednou z mála oblastí, ak nie jedinou, ktoré bolo, je a vždy bude nevyhnutné.
Áno, je fakt, že nám tu absentuje dostatočná kontinuita v dlhodobej stratégii riadenia ľudských zdrojov. Potrebovali by sme plán zameraný na budovanie záujmu o štúdium v zdravotníckych vedách už u detí na základných školách, povedzme v 6. a 7. ročníku. Tu by sme im vedeli rôznymi formami zvýšiť ich afinitu ku spomínaným povolaniam, napríklad našimi skúsenosťami, stretávaním sa či prezentovaním jednotlivých inštitúcií, ale aj zdravotných povolaní ako takých.
Čo robíme my ako nemocnica preto, aby sme dokázali u mladých ľudí vzbudiť záujem pracovať práve v zdravotníctve?
Aktívna účasť sa na pracovných veľtrhoch, návštevy škôl, vyskúšanie si práce priamo u nás popri štúdiu v rámci podujatia Leto v Rooseveltke, ale aj počas akademického roka prácou na čiastočný úväzok, motivovanie formou podnikového štipendia či Deň otvorených dverí. Toto všetko sú spôsoby, akými sa im snažíme ukázať, že systém zdravotníctva nie je len strašiak fyzickej a psychickej záťaže či obmedzenia na úkor ich voľného času. Chceme im dokázať, že aj popri práci si vedia nájsť rovnováhu medzi osobným a profesijným životom. Ak oni sami chcú.
Prečo by mala, napríklad, pôrodná asistentka pracovať práve vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici?
Ak vo svojom životopise uvedie prax u nás, je to kredit, ktorý jej bude platiť kdekoľvek pôjde. Naša nemocnica je koncovým zariadením IV. úrovne. Isto, má to aj svoje okolnosti, nimi prezentované ako nevýhody, ale tým, že spadáme do tejto úrovne, je u nás možné získať komplexné vedomosti, skúsenosti a zručnosti za pomerne krátky čas. Po všetkých stránkach sa snažíme byť maximálne flexibilní. Samozrejme, do takej miery, akú nám Zákonník práce dovoľuje. Isté však je, že chceme vždy ponúkať podporu. Nemusí byť vždy v podobe, aká sa vám páči. Ale prirovnala by som ju k racionálnej a kriticky milujúcej matke. Pretože pozná svoje dieťa: vie aké sú jeho slabiny, ale aj silné stránky. Nerozmaznáva, ale vždy podporí. A presne taká je aj naša Rooseveltka.
Napriek mnohým problémom, nedostatkom a výzvam, ktoré zdravotníctvo sprevádzajú, určite existuje množstvo dôvodov, prečo v ňom zotrvať či doň vstúpiť. Ktoré by ste vyzdvihli Vy?
Povolanie v zdravotníctve je náročné, ale krásne. Dáva pridanú hodnotu, ktorú nenájdete pri žiadnom inom, alebo len vo veľmi málo iných zamestnaniach. Vidíte a prežívate rôzne osudy plné žiaľov, bolesti, smútku, utrpenia a, žiaľ, aj nešťastných koncov. Vďaka tomu, ale dokážete lepšie spracúvať svoje emócie pri ďalších náročných situáciách. Práca v zdravotníctve prináša pocit satisfakcie v rovine, ktorá má extrémne silnú emocionálnu váhu, presahujúcu aj do osobného života. Toto prepojenie nám pomáha ľudsky rásť a prežiť krásny, kvalitný život. Na záver by som dodala len jedno – udržme si, prosím, nádej. To je to, čo si v sebe nesiem celý svoj život. Pretože práca mi podstatne viac dala, ako vzala. A ak mi aj vzala, bolo to moje vedomé a slobodné rozhodnutie.
Rozhovor spracovala Dominika Adamovičová.