Muž, ktorý bojoval za psychiatriu aj v časoch, keď sa mlčalo

Viac než štyri desaťročia venoval psychiatrii. Ako lekár, pedagóg, primár, prednosta kliniky, ale predovšetkým ako človek, ktorý sa nikdy nebál ozvať, keď išlo o pacientov. MUDr. Ludvik Nábělek, PhD., jedna z najvýraznejších osobností psychiatrie vo FNsP F. D. Roosevelta Banská Bystrica, ukončil svoje profesionálne pôsobenie a odchádza do zaslúženého dôchodku. Za sebou zanecháva stopu, ktorú nebude možné prehliadnuť.

Viac než 40 rokov služby

Jeho cesta k psychiatrii sa začala už počas štúdia medicíny, keď pôsobil ako vedecká pomocná sila na psychiatrickej klinike v Bratislave. Dokonca ešte ako študent publikoval svoju prvú vedeckú prácu. Po pôsobení na klinike pracoval sedem rokov ako psychiater v najťažšej väznici na Slovensku v Leopoldove. Skúsenosť, ktorá bola podľa jeho slov náročná, dramatická, ale profesionálne formujúca. Do Rooseveltovej nemocnice prišiel v roku 1991. Už o rok neskôr sa stal primárom psychiatrie. „Neľutujem rozhodnutie ísť do psychiatrie, ani jediný deň. Neboli to vždy ľahké cesty, ale vždy to bola práca naplnená túžbou pomáhať,“ hovorí Nábělek. Pod jeho vedením sa pracovisko rozvíjalo odborne aj organizačne. Významným míľnikom bolo povýšenie oddelenia na kliniku v roku 2017, keď sa stal jej prednostom.

Ak existuje moment, ktorý doktora Nábělka vystihuje, je to jeho schopnosť postaviť sa za veci, ktorým veril. Počas svojho pôsobenia bol neraz hlasom, ktorý otvorene pomenoval problémy a nebál sa ozvať, keď cítil, že ide o budúcnosť pracoviska či kvalitu starostlivosti o pacientov. Aj v náročných obdobiach zostával pevný vo svojich postojoch a dôsledne obhajoval význam psychiatrie v rámci nemocnice.

Priekopník liečby nelátkových závislostí

Ďalšou oblasťou, v ktorej zanechal výraznú stopu, je liečba závislostí. MUDr. Nábělek je považovaný za priekopníka liečby nelátkových závislostí na Slovensku. Začiatkom 90. rokov začali prichádzať prví pacienti s problémom, ktorý v tom čase ešte ani nemal jasne definovaný názov: závislosť od hazardu. „Prišli pacienti a povedali: Som závislý od hrania. Vtedy na to neexistoval ani odborný termín.“ Spolu s kolegami začali študovať zahraničné poznatky, prispôsobovať existujúce terapeutické modely a budovať systém liečby tam, kde predtým neexistoval. „Bolo treba pomôcť skupine ľudí, ktorým sa na Slovensku dovtedy pomoc neposkytovala. Bola to spoločenská objednávka.“ Práve vďaka tejto práci sa Banská Bystrica zaradila medzi dôležité centrá psychiatrickej starostlivosti aj v tejto špecifickej oblasti.

Psychiatria je tímová práca

Napriek všetkým osobným úspechom nikdy nehovoril o psychiatrii ako o individuálnom výkone. Naopak. Opakovane zdôrazňuje , že kvalitná psychiatrická starostlivosť stojí na tíme – lekároch, sestrách, psychológoch, terapeutoch a ďalších odborníkoch. „Psychiatria je kolektívna práca. Tu nestačí jeden človek. Ak nefunguje tím, môže zlyhať celé snaženie.“ Počas svojej kariéry viedol desiatky kolegov. Mnohí z dnešných odborníkov na pracovisku prešli práve jeho vedením. A to považuje za jedno zo svojich najväčších naplnení. „Keď odchádzam, mám dobrý pocit, že tu nechávam ľudí, za ktorých by som dal ruku do ohňa. Pacientom môžem povedať: budete v dobrých rukách.“

Odkaz ďalším generáciám

Na otázku, čo by odkázal mladým psychiatrom, bez váhania odpovedal: „Byť pokorný.“ A potom doplnil: „Lekár, akokoľvek vzdelaný z kníh, nestačí. Musí byť človekom. Musí rásť nielen odborne, ale aj ľudsky.“

Pánovi doktorovi ďakujeme za desaťročia služby, odvahu hovoriť nahlas, keď to bolo potrebné, a za všetko, čo ste odovzdali pacientom aj kolegom. Prajeme hlavne pevné zdravie, pokojné roky na zaslúženom dôchodku a mnoho radosti v ďalšej životnej etape. Verejnosť ho pozná ako neúnavného obhajcu humánneho zdravotníctva, a teda človeka, ktorý sa otvorene staval proti dehumanizácii a komercionalizácii medicíny, aj keď ho to stálo postavenie či funkciu. No pre generácie kolegov a pacientov bol predovšetkým lekárom, ktorý rozumel jednej podstatnej veci: psychiatriu nemožno robiť bez ľudskosti.