Doktorka Lacková: Zmyslom mojej práce boli zachránené životy a nové začiatky
Medzi najvýznamnejšie osobnosti našej nemocnice patrí MUDr. Eva Lacková, PhD. Do Rooseveltovej nemocnice nastúpila v roku 1979 a celý svoj profesijný život zasvätila nefrológii a transplantológii. Stála pri zrode Transplantačného centra FNsP F. D. Roosevelta a významne sa podieľala na jeho vybudovaní a rozvoji. Pod jej vedením sa pracovisko postupne vyprofilovalo na špičkové centrum s celoslovenským významom. Po dlhých rokoch sa v decembri 2025 rozhodka odísť do zaslúženého dôchodku.
Aké boli Vaše začiatky v Rooseveltke?
Do nemocnice som nastúpila po skončení školy v roku 1979. Vtedy to ešte nebola Fakultná nemocnica s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica, ale Krajský ústav národného zdravia (KÚNZ). Začínala som na internej klinike. Mojím snom bola kardiológia, no vedenie rozhodlo podľa potrieb pracoviska a ja som sa dostala na dialýzu, teda k nefrológii. Úprimne priznávam, že nefrológia bola odbor, ktorý som si vybrala najmenej dobrovoľne. No ako sa hovorí: z nechceného chleba býva najväčší krajec. Mala som veľké šťastie na ľudí. Mimoriadne ma ovplyvnil môj bezprostredný šéf, ordinár pre nefrológiu doktor Finďo. Vďaka nemu som si k tomuto odboru postupne vybudovala vzťah.
Kedy sa do Vášho profesijného života dostala transplantológia?
Zlomový moment prišiel v čase, keď sa doktor Finďo stal riaditeľom KÚNZ. Navrhol ma za ordinárku pre nefrológiu a neskôr mi povedal o svojom sne, a teda, aby sa v nemocnici robili transplantácie obličiek. Vedel, že on sám to už v pozícii riaditeľa nezrealizuje, a tak požiadal mňa či by som sa týmto smerom nevydala. Mala som vtedy 35 rokov a priznám sa, že som sa zľakla. Spýtala som sa ho, či si naozaj myslí, že to dokážem. Odpovedal mi vetou, na ktorú nikdy nezabudnem: Keby som si to nemyslel, neprišiel by som za tebou. A tým bolo rozhodnuté.
Tak sa začal teda príbeh transplantačného centra v nemocnici?
Áno. Spolu s dnešným profesorom Ľudovítom Lacom sme začali vybavovať všetko potrebné – obiehali sme ministerstvá, inštitúcie, pripravovali odborné aj organizačné zázemie. V septembri 1990 bolo transplantačné centrum ustanovené dekrétom Ministerstva zdravotníctva a 25. januára 1991 sme urobili prvú transplantáciu obličky od mŕtveho darcu. Týmto dátumom sa začala naša éra transplantačného centra. Pre mňa osobne sa transplantológia stala srdcovou záležitosťou. Je to moje dieťa.
Vznik transplantačného centra je teda aj, ale hlavne Vašou zásluhou.
Áno, spolu s profesorom Lacom sme pri tom stáli od začiatku. No určite nesmiem zabudnúť na ďalších kolegov: primára Valkyho, primára Hampla, primára Baláža. Sú to ľudia, ktorí stáli pri transplante už v jeho „plienkach“. Boli sme výborný tím, práca nás bavila. Veľa sme sa vzdelávali. Absolvovala som opakované stáže v IKEM-e v Prahe, vo Švédsku, Holandsku, v Eurotransplante. Postupne sme rozširovali program od transplantácií od mŕtvych darcov, cez živých geneticky príbuzných až po geneticky nepríbuzných darcov.
Patríte aj medzi priekopníkov výmenných transplantácií na Slovensku. Ako vznikol tento program?
Čakateľov na transplantáciu bolo stále veľa a nie každý príbuzný bol vhodný darca. Vo svete sa už začali realizovať tzv. skrížené, dnes pod názvom výmenné transplantácie. Povedala som si, že tento program musíme rozbehnúť aj u nás. V roku 2005 sme počas prvých dvoch rokov urobili päť takýchto transplantácií. Nebolo to jednoduché, vyžadovalo si to veľa štúdia a silné zahraničné zázemie. Mala som však veľmi dobré kontakty a mohla som sa obrátiť hlavne na kolegov z IKEMu kedykoľvek.
Program sa postupne rozširoval aj o ďalšie transplantácie.
Áno, transplantačné centrum sa neskôr rozšírilo aj o transplantácie pečene, ktoré sa v súčasnosti robia ako jediné na Slovensku. V roku 2010 sa mi zároveň podarilo otvoriť nefrologicko-transplantačné oddelenie v rámci internej kliniky. Vybrala som si mladý tím, ktorý som postupne vyškolila. Dnes viem, že mám erudovaných, vzdelaných nasledovníkov a môžem odchádzať pokojná.
Približne koľko transplantácií máte za sebou a ktorá vo Vás zanechala najsilnejšiu stopu?
Je to približne 1200 transplantácií obličiek. Najviac vo mne zarezonovala jednoznačne tá prvá. Bol to obrovský stres, dodnes si pamätám meno pacienta. Často som telefonovala do IKEM-u, keď som mala čo i len najmenšiu pochybnosť. Dopadla však dobre a pacient žil ešte mnoho rokov. Silné boli aj transplantácie od živých darcov a prvá skrížená transplantácia. Organizácia bola mimoriadne náročná a napätie obrovské.
Mala som možnosť stretnúť sa s viacerými pacientmi, ktorí o vás hovorili s veľkou vďačnosťou a úctou. Fascinuje ma spojenie vrcholnej odbornosti s ľudskosťou – zachraňujete životy, no zároveň ste pacientom oporou v ich najťažších chvíľach. Ako ste túto stránku svojej práce vnímali Vy sama a čo pre vás znamenala spätná väzba od pacientov a ich rodín?
Je to úžasné, ale aj veľmi silné. Treba si uvedomiť, že transplantácia obličky je výkon, ktorý zásadným spôsobom skvalitňuje život pacienta. Ak niekto chodí na dialýzu päť, desať rokov, trikrát do týždňa, je to fyzicky aj psychicky mimoriadne náročné. Človek je viazaný na prístroj, na čas, na nemocnicu a bežný život, aký si my ostatní ani nevieme predstaviť, ide bokom. Po transplantácii sa však pacient nevracia len do svojho života, ale mení sa život celej rodiny. Zrazu sa vracajú víkendy, dovolenky, práca, normálny rodinný a sociálny život. To sú obrovské emócie, veľmi silné momenty, ktoré si človek nesie v sebe. S pacientmi sa veľa rozprávame a mnohé ich osudy poznám roky, niektoré doslova do detailov. O to viac si teraz, keď odchádzam, uvedomujem, aké silné putá medzi nami vznikli. Prejavy vďaky, ktoré v posledných mesiacoch zažívam, sú až neuveriteľné. Človek si počas práce ani neuvedomuje, čo všetko znamenal pre iných, a zrazu sa mu to vráti v tej najčistejšej podobe.
Ak by ste sa mali obzrieť späť a pomenovať chvíle, v ktorých sa medicína najviac dotýkala samotného života, ktoré príbehy pacientov Vám ako prvé prídu na myseľ?
Veľmi silné sú pre mňa príbehy mladých žien. Ktorá netúži po rodine? Dialýza však často tehotenstvo znemožňuje alebo výrazne komplikuje. O to väčšia radosť je, keď po transplantácii ženy porodia deti a prídu mi ich ukázať. Na to sa nedá zabudnúť. Spomínam si na jednu pacientku, ktorú sme transplantovali od mŕtveho darcu. Otehotnela, porodila syna, no oblička po čase zlyhala. Jej otec jej potom daroval svoju obličku. Bola to naša prvá transplantácia od živého darcu, ktorá jej roky fungovala. Keď po mnohých rokoch zlyhala aj táto, povedala mi vetu, ktorú často citujem: Prvá oblička mi dala syna a druhá mi ho pomohla vychovať. Čo viac k tomu dodať? Za tých 46 rokov som sa stretla s množstvom krásnych osudov a silných momentov. Zachránené životy, nové začiatky, deti, ktoré sa narodili vďaka transplantácii. To sú chvíle, ktoré človeka napĺňajú hlbokou pokorou.
Keď sa dnes obzriete za svojou profesionálnou cestou, čo patrilo k najťažším momentom a čo Vám naopak prinieslo najväčšiu radosť?
Asi to nedokážem jednoznačne oddeliť. Tých momentov bolo priveľa. Môžem však povedať jediné: celý život som robila to, čo ma bavilo. Pracovala som na špičkovom pracovisku s výnimočnými kolegami, odborne aj ľudsky. Do práce som sa vždy tešila a som presvedčená, že ak človek robí svoju prácu s láskou, odovzdaním a pokorou, má to zmysel. A ja som v nefrológii a transplantológii ten zmysel našla. Vždy je však najťažší začiatok – naučiť sa, pochopiť, začať. Pre mňa však boli výzvy motorom. Čím komplikovanejší pacient, tým väčšia motivácia. Nikdy som neuvažovala, že by som túto prácu vzdala. Keby som sa mala rozhodnúť znova, išla by som do toho opäť.
V decembri ste uzavreli jednu veľkú profesijnú kapitolu a odišli do dôchodku. Ako ste tento moment prežívali a s akými pocitmi ste sa lúčili s aktívnou lekárskou prácou?
Dozrela som do toho. Mala som v živote jasné méty: kedy odovzdať funkcie a kedy odísť. Chcela som odísť dôstojne, s čistou hlavou a so cťou. Postupne som si skracovala úväzok a pripravovala sa na nový život. Mám športové, vzdelávacie a cestovateľské plány. Cestovanie je moja veľká vášeň. Neznamená to koniec, ale nástup na iný vlak, ktorý rovnako pôjde ďalej, nezastane. Dôležité je hýbať sa, vzdelávať sa, proste – nezakrpatieť.
Bude Vám niečo z nemocnice chýbať?
Chýbať mi bude toho veľa. Hlavne ľudia, kolegovia. Prežili sme spolu veľa krásnych aj náročných chvíľ. Verím však, že sa ešte stretneme. Netreba sa brániť životu, všetko má svoj čas.
Počas svojej kariéry ste zažili viacero zmien v nemocnici. Ako sa dnes pozeráte na výstavbu novej nemocnice a na to, čo tento projekt prinesie ďalším generáciám?
Zažila som už jedno sťahovanie a viem, že to nie je jednoduché. Samozrejme, ono sa hovorí, čo sa nosí, sa neprosí, čo sa používa, takisto sa opotrebuje. Čiže táto nemocnica svoj účel naozaj splnila. Do bodky. Myslím si ale, že ľudia, ktorí tu robia, ale aj pacienti si zaslúžia nové, moderné priestory. Držím palce, aby sa nová nemocnica podarila. Ja už ju ako lekárka nezažijem a bodaj by nie ani ako pacient. V najlepšom prípade, nik z nás. Stačilo by, že to uvidíme na fotkách.
Ak by ste mali na záver zhrnúť svoje posolstvo, čo by ste odkázali kolegom, mladým lekárom aj tým, ktorí v nemocnici pracujú dnes?
Prajem všetkým, aby pracovali tam, kde ich to baví, napĺňa, a aby chodili do práce radi. Tak ako som chodila ja.
Rozhovor spracovala D. Adamovičová