Dnes si pripomíname Svetový deň obličiek - prečítajte si príbeh pacienta Marcela

Transplantovaný Marcel: Všetkým, ktorí to potrebujú, prajem, aby sa dočkali vety: Dobrý deň, máme pre vás obličku!

Transplantačné centrum v Banskej Bystrici je jediné na Slovensku, ktoré transplantuje pečeň. Súčasne sme jedným z troch zdravotníckych zariadení, ktoré sa venuje transplantácii obličiek, pankreasu  a odberovému programu. Význam a dôležitosť tejto témy si pripomíname každoročne, napríklad, Európskym dňom darcovstva orgánov alebo omšou za všetkých zomrelých, ktorých darovanie orgánov umožnilo iným žiť. Taktiež vám prinášame konkrétne príbehy našich pacientov. Naposledy sme vám predstavili Jaroslava, ktorému boli v našom centre transplantované až dva orgány, pričom obličku má od svojej manželky. Jedným z ďalších šťastlivcov, ktorý sa vrátil späť, k svojmu bežnému životu, je aj 57-ročný Marcel Nagy.

Pán Nagy, skúste nám priblížiť Váš príbeh. Ako sa to celé začalo?

Pre mladého človeka plného snov a ideálov to musel byť poriadny šok. Čo nasledovalo?

Úprimne, nie som na to hrdý, ale nebol som zodpovedný pacient. Neužíval som pravidelne lieky, a ani som nechodil pravidelne na kontroly. Tým, že som nemal žiadne príznaky a cítil som sa maximálne zdravý, nechcel som si priznať vážnosť situácie. Prvý zlom nastal, keď som vážnejšie prechladol. Vtedy som začal chodiť čoraz pravidelnejšie na kontroly a zodpovednejší prístup nastal aj v užívaní liekov. Mal som vtedy asi 30 rokov. Stále som si však nechcel priznať, že som chorý a nielen v životnom štýle je potrebné radikálne zmeniť prístup.

Kedy nastal ten zlomový moment a čo bolo jeho príčinou?

Mal som asi 48 rokov, keď som si všimol, že som zadýchaný aj pri malej fyzickej aktivite, akou je prejdenie po pár schodoch. Neskôr ma začalo svrbieť celé telo, čo znamená, že sa zo mňa nevylučoval fosfor. To bolo už piate štádium choroby a rýchlo sa začala približovať dialýza. Zaciatky boli naozaj ťažké, pretože som mal zápal priedušnice a v pľúcach som mal zhruba 1,5 l vody, ktoré bolo potrebné vypustiť. Moja prvá dialýza bola 22. decembra, teda v predvianočnom období tesne pred 50-kou.

Začali ste teda chodiť na dialýzu, čo znamená, že ste boli pripravený podstúpiť transplantáciu. Ako vyzeralo toto obdobie?

Aby vám mohol byť transplantovaný orgán, musíte spĺňať niekoľko kritérií. Je potrebné absolvovať zhruba 15 vyšetrení, ktoré preukážu, či ste schopní transplantáciu zvládnuť. U mňa sa vyskytlo niekoľko komplikácií, ktoré transplantáciu, žiaľ, len odďalovali. Pri prvom pred-transplantačnom vyšetrení mi bol zistený nádor na obličke. Na jednej strane to bola dobrá správa, pretože mi celú obličku vyoperovali, a tým som bol akoby z rakoviny vyliečený. Na strane druhej, po operácií tohto druhu nie je možné podstúpiť samotnú transplantáciu, pretože musí prejsť dostatočný dlhý čas. Následne som mal ďalšie vážne zdravotné problémy ako prostatu, ťažký priebeh covidu či dokonca otravu krvi. Trvalo šesť rokov, dokým som splnil všetky podmienky a dostal sa tak na čakaciu listinu. 7. marec 2024 si do konca života zapamätám ako svoj šťastný deň – vtedy som dostal svoju novú obličku a definitívne sa tak skončila etapa absolvovania dialýz, ktorých bolo v mojom prípade takmer tisíc.

Čo bolo pre Vás v tejto životnej etape najťažšie? Muselo to byť veľmi náročné zvládať nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Predsa len – Váš život sa „odrazu“ zmenil o 180 stupňov.

Najťažšie to bolo jednoznačne vtedy, keď som prestal úplne močiť a denne som si musel vystačiť zhruba s 0,5l vody. Bolo to hrozné obdobie, psychicky som bol na tom veľmi zle a musel som vyhľadať odbornú pomoc.

Ako hodnotíte život pred a po transplantácii?

Je to zásadný rozdiel v takmer každej rovine. Čo sa týka stravy, teraz mám minimálne obmedzenia. Okrem citrusov a plesnivých syrov môžem jesť a piť všetko. Naopak, pri dialýze to bolo skutočne veľa obmedzení. Rozdiel je aj v každodennom, bežnom živote, pretože na dialýzu som musel chodiť tri dni do týždňa. To znamená, že som tomu musel prispôsobiť aj svoj pracovný život tak, že som prešiel na polovičný pracovný úväzok. Okrem iného, vždy som mal rád cestovanie, ktoré bolo počas dialýzy síce nie nemožné, ale veľmi náročné. Takže hneď, ako to bolo možné, som išiel na dovolenku. Prvýkrát som k moru vzal nielen svoju novú obličku, ale aj novú pani manželku. Mojím jediným obmedzením v súčasnosti je brať pravidelne lieky a chodiť približne štyrikrát do roka na kontrolu. A to je v porovnaní s dialýzou skutočne to najmenej.

Čo by ste chceli odkázať ostatným pacientom, ktorí si týmto procesom prechádzajú a na svoj orgán ešte len čakajú?

Pokiaľ už chodíte do nefrologickej ambulancie, berte liečbu a diétu veľmi vážne! Príznaky ochorenia často nie sú zjavné až do ich zlyhania. Každá operácia, a teda aj transplantácia sa spája s istými rizikami. Napriek tomu je môj odkaz jasný – netreba sa báť, treba veriť. Všetkým, ktorí to potrebujú prajem, aby sa rovnako, ako ja dočkali tej vysnívanej vety: Dobrý deň, máme pre vás obličku. Moja transplantácia dopadla výborne vďaka celému operačnému tímu, ako aj personálu na oddelení, za čo sa im chcem touto cestou nekonečnekrát poďakovať. Môj život sa opäť točí tým správnym smerom. Obrovská vďaka patrí aj neznámemu darcovi. S úctou a vďakou spomíname.

Rozhovor spracovala Dominika Adamovičová.