Rozhovor s neurochirurgom MUDr. Jánom Šulajom na Bystricoviny.sk

Ján-Šulaj-290Ľudskosť je nad financie

MUDr. Ján Šulaj, PhD., známy 52-ročný primár neurochirurgickej kliniky Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, v súčasnosti námestník riaditeľa pre liečebno-preventívnu starostlivosť a poslanec BBSK. Čo si myslí tento skvelý neurochirurg o svojej práci, nemocnici a živote vôbec?

Pán doktor, naposledy sme sa videli 7.októbra na slávnostnom otvorení modernej prístavby Rooseveltovej nemocnice. Tento europrojekt ste pred pár rokmi rozbiehali ešte ako riaditeľ, čo to predstavuje pre Rooseveltku, lekárov a pacientov?
Pre všetkých to znamená lepšie prostredie pre diagnostiku a liečbu. Od porezaného prsta až po transplantáciu orgánov. Je to najväčšia rekonštrukcia  nemocnice od jej presťahovania v roku 1984. Predstavme si situáciu, že by nebola postavená v Banskej Bystrici  „nová“ nemocnica. Dnes by sme súťažili s priemernou medicínou o pacienta s inými krajskými nemocnicami. Pamätám si ako medik, že mnohí Bystričania sa v tej dobe chodili operovať do Zvolena. Nové priestory znamenali obrovský rozmach medicíny v našom meste. Myslím si, že práve dokončená prestavba bude mať na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v našom meste  obrovský dosah a znamená veľký skok v kvalite poskytovaných služieb.

Zdroj: Bystricoviny.sk

Foto: Bystricoviny.sk

Udrží sa Rooseveltka ako fakultná nemocnica nad vodou aj v tejto turbulentnej dobe aj s kvalitnými lekármi, ktorí vlastne tvoria jej dušu?
Aj posledne realizovaná prestavba je jeden zo základných kameňov pre udržanie sa našej nemocnice na špici poskytovania zdravotnej starostlivosti. Je stavaná a vybavená pre poskytovanie starostlivosti pre najťažšie stavy, často v akútnom ohrození života. Takáto starostlivosť je finančne najnáročnejšia, ale aj keď často prináša stratu, nemôže bez nej ostať žiadna civilizovaná  krajina. Ešte stále si myslím, že v takýchto prípadoch je ľudskosť  nad financie a preto som presvedčený že sa určite udrží a bude sa rozvíjať.

Napriek finančným problémom slovenského zdravotníctva, aj po modernizácii vybavenia nemocnice najväčšou hodnotou zostávajú ľudia. Patríte do tímu špičkových neurochirurgov s prof, Galandom a MUDr, Patrášom, chodia k vám pacienti z celého Slovenska. Ako ste sa dali dohromady?
S Ferkom  Patrášom sa poznáme od našich 15-tich rokov. Sme spolužiaci z gymnázia, spolu sme sa učili na jednej izbe internátu lekárskej fakulty a robíme na jednej klinike. 37 rokov je dlhá doba na to, aby sme sa dobre poznali a spolupracovali.  Profesor Galanda  nás obidvoch oslovil v roku 1988, keď začal zakladať neurochirurgiu v Banskej Bystrici. Neurochirurgia nás postupne vťahovala do svojej moci a ostali sme jej verní dodnes. Ako v každej práci, aj tu sú dni, kedy by ste sa najradšej zbalili a išli robiť niečo iné, ale na druhý deň sa zobudíte s presvedčením, že táto práca je krásna a ostáva vaším poslaním.

Je o vás známe, že napriek funkcii námestníka riaditeľa či poslanca BBSK pracujete na klinike stále aj ako lekár. Zvládate to?
Pokiaľ vykonávam funkciu námestníka nemocnice, nevykonávam funkciu primára, ale  radového lekára kliniky. Oboje by sa nedalo zvládnuť úplne podľa mojich predstáv.

Čo vás na neurochirurgii fascinuje?
Ak niekoho fascinuje to, ako funguje a je poskladané ľudské telo, tak potom ho najviac musí priťahovať jeho „riadiaca jednotka“. Tou je mozog, miecha a nervový systém. Ten vydáva pokyny, riadi, reguluje a kontroluje činnosť organizmu. Keď tento systém podľahne chorobe môže sa meniť veľa vecí, ako bolesť, pohyb, reč, myslenie, koordinácia a mnohé ďalšie. Neurochirurgia sa podieľa značnou mierou na odstránení porúch nervového systému. Často sú centrá jednotlivých funkcií blízko seba len niekoľko milimetrov a treba sa v nich vyznať. Koho by to nefascinovalo?

Vaše meno je s Rooseveltkou takpovediac zrastené. Ako špičkový neurochirurg ste nemali ponuky pôsobiť niekde v zahraničí?
Slovensko je malá krajina a neurochirurgií nie je veľa. Sám nie som priaznivec trieštenia síl a myslím, že počet neurochirurgií na Slovensku je dostačujúci. Nikdy som ani nepomyslel pracovať v našej krajine na inej neurochirurgii.  V zahraničí som mal možnosť poznať viacero neurochirurgií v Čechách, Nemecku a Švajčiarsku. Svojho času v mladosti som mal dohovorenú prácu na Malte, no nakoniec som zostal Bystričanom.

V Rooseveltke pracuje aj  manželka, znamená to, že sa doma rozprávate iba o nemocnici?
Tak to často býva v lekárskych rodinách, ale aj keď sa stretnú na nejakom posedení aspoň dvaja lekári, je len otázka času, kedy skĺznu k diskusii od fachu. Staršia dcéra študuje medicínu, takže indikátorom normálneho správania v našej rodine je naša mladšia dcéra, ktorá nás prevrátenými očami a pokývaním hlavy upozorňuje, že je už o tých chorobách   v ten deň trochu priveľa rečí.

Takže lekárske poslanie predsa len zostane v rodine…
Áno, staršia dcéra  je v poslednom ročníku medicíny, aj napriek odradzujúcemu príkladu z našej rodiny.  Ale je to fajn, lebo si to vybrala sama, škola ju baví, so štúdiom nemá tento „áčkar“ žiadne problémy.

Pamätáme si na medializovaný prípad unikátnej  operácie 10-ročného Martinka z Detvianskej Huty, ktorý  prišiel po dopravnej nehode o kus lebky, ktorú ste mu nahradili špeciálnou výplňou. Mali ste takýchto prípadov viac?
Takýchto prípadov sme mali  niekoľko. Práve teraz sa vyrábajú dva ďalšie implantáty mladým ľuďom po ťažkých úrazoch mozgu.

Stretávate sa so svojimi pacientmi aj neskôr, keď sú už vyliečení?
Dá sa povedať že takmer so všetkými. Máme prepracovaný systém kontrol, takže mnohých vidím niekoľko razy do roka, iných raz za rok. Sú takí, ktorí kontroly nevyžadujú. Na druhej strane sú pacienti, najmä mladí ľudia a deti, ku ktorým mám potom osobitný citový vzťah.  Horšie je, keď niektorí z nich majú nevyliečiteľnú chorobu a časom zomrú. Pre lekára je to potom, ako keď umrie jeho priateľ alebo príbuzný. Stáva sa, že i po smrti pacienta som ešte roky v kontakte s jeho príbuznými. Pre mňa je to obrovské zadosťučinenie, znamená dôveru, ktorú vo mňa vložili a ja som rád, že som ju nesklamal. Niekedy  nie je  ľahké prežívať utrpenie spolu s nimi…

Práca neurochirurga je mimoriadne náročná a zodpovedná, pretože stačí jeden chybný krok a človek môže natrvalo ochrnúť. Ako sa pripravujete na zložité zákroky a ako potom relaxujete?
Príprava musí byť štandardná. Robí ju každý zodpovedný neurochirurg. Musí poznať svojho pacienta, ten musí nadobudnúť dôveru v jeho vlastnosti a schopnosti. Pacienta musí nielen vypočuť, ale aj vyšetriť, poznať všetky ochorenia, ktoré môžu mať na operáciu vplyv. Musí preštudovať  všetky vyšetrenia, najmä röntgenové, ako CT, MR,AG a podobne. Pri operácii si musí byť istý svojimi zákrokmi a prvé kroky po operácii vedú k pacientovi, či je všetko v poriadku. A relax? Ako to robí väčšina z nás. Rád si niečo prečítam, prejdem sa so psom, obdivujem prírodu. Od mladosti milujem chémiu a botaniku.

Spomínate si, či pri mimoriadnom pracovnom vypätí ste zažili aj niečo, čo vás v dobrom vyviedlo z miery alebo vyvolalo úsmev na tvári?
Pri neurochirurgických ochoreniach často pacienti so zmeneným vedomím a správaním  pohovoria vtipné veci. Zvláštne je to u detí.  Dlhé roky som mal v sledovaní chlapčeka prakticky od narodenia, ktorý ma bral ako člena rodiny a často mi rozprával, ako ho nahnevala mama alebo akú „nadávku“ ho naučil starý otec. Vždy som sa s ním rád rozprával a obidvaja sme si niečo z rozhovoru odniesli. Bohužiaľ umrel vo veku 10 rokov.

Čomu sa najradšej venujete vo voľnom čase?
Ako som povedal, rád sa prechádzam v prírode, najradšej mám okolie Sásovej, kde bývam. Z času na čas si polyžujem a poplávam. 10 rokov máme malého psíka,  takže to je môj ďalší koníček. A ešte ľudová hudba a F.M.Dostojevský. Asi zvláštne záľuby (úsmev).

K lekárom pociťujú ľudia dôveru, najmä k tým všeobecne uznávaným, kam objektívne patríte aj vy. Myslíte si, že preto vás aj volia ako regionálneho politika?
Možno. Priznávam, že lekár, pokiaľ má dôveru pacientov, to má o niečo jednoduchšie,  ako napríklad daniar. Ja ale verím, že ak sa ma rozhodnú  ľudia voliť, nebude to len pre medicínu, ale aj pre to, čo som dokázal mimo práce lekára. Vybudovať nový pavilón v nemocnici,  vybaviť ju  špičkovou technikou, pritiahnuť nové liečebné programy jedinečné na Slovensku. V starostlivosti o seniora, ktorej sa intenzívne venujem, v pomoci deťom, ktoré to potrebujú. Myslím, že som človek, ktorý je ochotný a vie stavať mosty medzi rôznymi názormi.

Aké sú vaše najbližšie plány v pracovnom či súkromnom živote?
V pracovnom živote na neurochirurgii rozbiehame neuroendoskopiu, ako  novú metódu liečby ochorení mozgu.  A v súkromnom? Keby sme boli stále zdraví a spokojní, tak nie sú potrebné žiadne iné plány.

Zdroj: Bystricoviny.sk